Milosť nerobí rozdiely

In: Povzbudenia

20 Jan 2014

Lk 15, 32

"Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa. "

Pri milosti majú mnohí problém s tým, ako ju náš nebeský Otec bezstarostne a bez rozlišovania rozhadzuje, akoby nemala hranice a On sa nestaral, kto ju má. Podľa ľudských štandardov to jednoducho nie je správne. Koniec koncov, fér je fér. Daj človeku prst a vezme celú ruku. Buď mäkký na tých, ktorý zhrešili, a hneď zistíš, že to robí každý. Ako si kto ustelie, tak by mal spať. Ľudia sa musia poučiť. Musíš myslieť na to, aké posolstvo zanechávaš!

Všetky náboženstvá sú postavené na myšlienke, že dobré skutky sú odmenené a zlé skutky potrestané. Mnohí ľudia dokonca prekrútili autentické kresťanstvo na náboženstvo, ktoré trvá na kontrole a systéme rovnováhy točiacom sa okolo odmeny a trestu. Napokon, tak funguje život, nie?

Odpoveďou je, že tak funguje život vystavaný okolo súdneho systému tohto sveta, ale v Božom kráľovstve to tak nefunguje. Hoci je tento pohľad populárny, autentické kresťanstvo tak nevyzerá. Tomuto dočasnému svetu vládne zákon, ale milosť je forma, ktorou vládne Boh.
Milosť je vzrušujúca (alebo pre formalistických veriacich desivá) novina, že Bohu nezáleží na odplate za zlé veci, ktoré sme spravili. Netvrdí sa tým, že nemôžeme niesť následky hriechov, ktoré robíme, ale evanjelium milosti hlása dobrú zvesť, že náš Otec sa nezaoberá vyrovnávaním nejakej morálnej účtovnej knihy tak, že nás potrestá, keď urobíme niečo zlé. Nie je nebeským účtovníkom, ktorý zaisťuje, aby vykonané tresty boli v rovnováhe so zlým správaním v dlhom zozname.
Príbeh o tom, ako sa Otec správal k márnotratnému synovi, by mal toto nedorozumenie ukončiť. Toto podobenstvo hovorí o nočnej more hyperzbožného zelóta. Môžeme si predstaviť mladého chlapca ako sa v skupine priateľov rozhodne, že chce všetko nechať tak a odsťahovať sa. Od svojho otca si pýta dedičstvo (čím podvedome naznačuje, že by mu bolo podľa neho lepšie, keby bol Otec mŕtvy) a odchádza do veľkého mesta. Jeho život sa stáva zmesou všetkého, pred čím ho varovali ako dieťa.
Keď tento mladý židovský chlapec minie všetky peniaze a zobudí sa ako pastier svíň v chlieve, je hodený naspäť do reality. „Odchádzam odtiaľto,“ vraví si. „U otca ani robotníci s najnižšou mzdou nemusia žiť takto.“
Viete, ako ten príbeh končí. Významný moment prichádza, keď neupravený zapáchajúci syn tackavo prichádza. Otec ho zbadá a ihneď sa z plnej sily rozbehne.
Susedia sa museli zhroziť. Po prvé, pre dospelého muža bol takýto beh veľmi nedôstojný. Správne by mal otec počkať, kým syn príde ku nemu, to však nespravil. On utekal, zanechal všetku dôstojnosť a utekal rýchlo.
 
K synovi mohol bežať, len ak si aj upravil šaty. Ako všetci otcovia v tej časti sveta, tento otec mal oblečený dlhý odev. Ak chcel bežať, musel si ho zdvihnúť nad kolená. Ako keby beh nebol dosť neprístojný, teraz navyše ukazoval časť svojich nahých nôh všetkým, ktorí sa dívali. To bol vrchol neslušnosti! Bežiaci starý otec! Čiastočná nahota! Čo si teraz budú myslieť úctyhodní susedia?
 
Tohto otca to netrápilo. V podstate snímal hanbu zo svojho prichádzajúceho syna a bral ju na seba. Jediná vec, ktorá by susedov šokovala viac ako synovo správanie, bolo správanie otca! Bláznovstvo syna zmizlo pri láskyplných činoch otca. To bol možno otcov cieľ. Milosť je vždy väčšia ako hriech a ľudia sa to vždy musia učiť.
 
Otec sa potom vrhne na svojho chlapca a nehľadiac na zápach chlieva začne sa smiať a plakať, objímať ho a bozkávať, všetko naraz. Synovi sa odpustilo skôr ako vôbec o to požiadal.
 
Chlapec začne koktať a skúša hovoriť. Toto nečakal. Dostane zo seba pol vety, keď ho otec preruší a začne vykrikovať rozkazy, aby zapálili gril, zavolali rodinu a priateľov, zistili, či je k dispozícii JJT (Jeruzalemské jazzové trio) a začala sa párty!
 
Niektorí si iste museli myslieť: „Ježišu, tento príbeh je divný. Nemyslíš, že môže zanechá zlé posolstvo?“
 
„Nie,“ odpovedal by náš Spasiteľ. „Zanechá to správne posolstvo. Odkaz je takýto: nie je dôležité, aký si mizerný, ako nízko si šiel a ako dlho si tam bol, milujem ťa a prijímam.“
 
Zbožní ľudia Ježišovej doby boli rovnako znepokojení dôsledkami takéhoto príbehu, ako sú aj dnes. Bola obava, že by to mohlo znieť akoby takýto druh milosti dával ľuďom povolenie hrešiť. V príbehu niekomu prešlo niečo zlé a to bolo poburujúce. Predpokladalo sa, že tento druh milosti by mohol v skutočnosti podporovať hriech a nie od neho odrádzať.
Nezdá sa, že by toto všetko Ježiša znepokojovalo, keď hovoril toto podobenstvo alebo celkovo v jeho službe. On jednoducho miloval ľudí a vylieval milosť, milosť a viac milosti na najnepravdepodobnejších kandidátov. Keď je narušený zmysel pre spravodlivosť samospravodlivých, rozčuľuje ich to, ale nezdá sa, že by sa Ježiš niekedy staral o to, čo si myslia. Zdá sa, že málo rozlišuje to, ako a komu dáva tak veľa. Dokonca aj Jeho príbehy akoby v zbožných ušiach zanechávali úplne nevhodný odkaz.
 
Bolo by možné, že milosť je proti intuícii zbožného postoja? Ja verím, že je. Náboženstvo je o nás, o tom, čo robíme, aby sme získali Božiu priazeň a dosiahli duchovný pokrok. Zameriava sa na robenie niečoho lepšie, aby sme boli lepší.
 
Milosť má totálne opačný prístup. Milosť nás uisťuje, že to nie je o tebe a mne a o tom, čo robíme, aby sme sa spravili lepšími pre Boha. Nikdy to tak nebolo a nikdy to tak nebude. Je to o Ňom a o Jeho absurdnej iracionálnej neprimeranej milujúcej milosti. Samospravodlivý zástup by sa mohol upokojiť. Ježiš je Ježiš a nezmení sa, aby splnil ich alebo naše očakávania. Vďaka Bohu.
——————————–
autor: Dr. Steve McVey, orig.: http://gracewalkministries.blogspot.sk/2012/05/indiscriminate-grace.html, preklad: Táňa Sosková