Dva druhy kresťanstva

In: Viac na tému

17 Jan 2013

Akoby to vôbec bolo možné, ale predsa volím takýto názov.

K tomuto zamysleniu ma vedie skúsenosť z reakcie na jednu moju recenziu. V nej som udelil 5 hviezdičiek z piatich jednému, pre účely tohto článku nedôležitému, filmu. O pár dní neskôr sa na danej kresťanskej stránke objavila iná recenzia toho istého filmu. Jedna hviezdička z piatich – to najhoršie možné ohodnotenie. Ako je to možné?

Ako je možné, že dvaja kresťania majú na rovnaký film tak odlišný názor? Rovnaké dielo ale rozdielne oči, cez ktoré je vnímané. Obidve recenzie sa vyjadrovali k obsahu filmu, k ideám, myšlienke. Ako je možné, že dvaja kresťania, zdieľajúci rovnakú vieru, rovnaký morálny základ tak rozdielne vnímajú film o živote a Bohu?

Zdá sa mi, že denomináciami, hnutiami, prúdmi kresťanstva sa vinú dva, všetkých kresťanov deliace tábory. Rovnako, ako sa celou históriou kresťanstva vinie čiara, línia, na ktorej sa láme a na ktorej bojujú medzi sebou zákon a milosť. Budem hovoriť o dvoch kresťanstvách, akoby niečo také bolo možné. Ale každé reprezentujú ľudia, jednotlivci, ja či ty a je úplne jedno, či patrím k tej či onej denominácii.

Jedno potrebuje ku každej službe patričné poverenie, druhé ďakuje za každú službu, ktorej dal Boh život.

Jedno kresťanstvo si nárokuje pravdu, má na všetko odpoveď a táto odpoveď sa nachádza vždy len v ňom. Druhé kresťanstvo stojí s pokorou pred pravdou, ktorou je Ježiš a uznáva, že nevie nič a to málo, čo vie dostalo darom. Prvé pravdu vlastní, druhé je pravdou vlastnené. Jedno kresťanstvo má silný pocit vlastnej identity k určitej skupine, súdržnosti založenej na jasne definovaných pravidlách, predpisoch a veľmi jasne sa vydeľuje od ostatných kresťanov. Druhé nepozerá toľko na rozdiely, ale na Toho, v ktorom sme jedno. Prvé je exkluzívne; druhé objímajúce. Prvé hovorí: „Kto nie je so mnou je proti mne.“ (porov. Mt 12,30) a druhé: „Kto nie je proti nám, je s nami“ (porov. Mk 9,40).

Pre prvé kresťanstvo je dôležitá ľudská autorita, pre druhé sloboda, ktorú dáva Kristus. Jedno cíti silnú potrebu kontrolovať, opravovať, kritizovať, držať oprate vo svojich rukách. Druhé sa necháva inšpirovať, uznáva, že Boh je oveľa väčší, ako akákoľvek teológia, že každá pravda má v Bohu tisícoraké a mnohokrát i protirečivé vyjadrenie a nedá sa vtesnať do žiadnych kategórii. Prvé má predpisy, požiadavky, prikázania a zákony. Druhé hovorí, že zákonu umrelo a už nežije ono, ale Kristus. Pre jedných je úzka cesta jasne označkovaná, druhým je touto cestou Kristus sám. Prvé kladie podmienky, druhé sa bez ustania kajá z toho, že ich nedokáže splniť.

Jedno zatína päste a vyhŕňa si rukáve k ešte väčšej snahe, druhé volá „Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!“