Dva stromy

In: Viac na tému

17 Apr 2013

Bibliou sa ako červená niť vinie od Starého zákona až po Nový stuha Ježiša. Poďme jednu jej časť nájsť priamo v raji.

Adam a Eva žili v biblickej záhrade Eden, v raji na zemi. Biblia spomína, že Boh na tom mieste stvoril dva výnimočné stromy – strom života a strom poznania dobra a zla (Gn 2,9). Zo všetkých stromov okrem jedného mohli Adam a Eva jesť. Strom poznania dobra a zla bol pre nich tabu, z jeho ovocia jesť nemali. Prečo Biblia na jej začiatku spomína menovite tieto dva stromy? Prečo im venuje podstatnú časť príbehu o stvorení? A konečne, prečo hrá ich ovocie úlohu života a smrti človeka?

Nevieme, ako dlho Adam a Eva žili v raji. Môžeme predpokladať, že veľmi dlho. Dlhovekosť či nesmrteľnosť im prináša práve strom života. Jeho ovocie jednoducho obdarúva človeka nesmrteľnosťou. Je to dar, ktorý sa Boh rozhodol človeku dať. Božím úmyslom je, aby človek jedol zo všetkých stromov bez rozdielu a bez zábran, až na jeden. Človek má žiť slobodný, tešiť sa, žiť plný život v spoločenstve s Bohom, s ktorým dokáže bez zábran komunikovať. Nie nadarmo Edenu hovoríme rajská záhrada.

K tomuto šťastiu človeka pred pádom patrí aj skutočne slobodná vôľa. Má možnosť si vybrať. „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2,17). Zamysleli ste sa, čo vlastne znamená „strom poznania dobra a zla“? Keď ovocie stromu života dávalo človeku nesmrteľnosť, čo to bolo za ovocie, ktoré prinieslo človeku smrť? Bolo to poznanie dobra a zla. Dovtedy človek nevedel, čo je dobré a zlé. Nemal vedomosť o rozlišovaní dobra a zla, ktorú dnes nazývame svedomím, ktorú Tomáš Akvinský nazval „prirodzeným zákonom“. Jeho šťastie bolo založené na dare spoločenstva s Bohom. Človek stál pred jediným rozhodnutím – Boh alebo poznanie dobra a zla? Slobodnou vôľou si zvolil to druhé a Boh v ňom „oživil“ svedomie. Do sveta zavítala smrť a hriech a ten sa rozmnožil do nebývalých rozmerov. Dovtedy Adam a Eva žili bez hriechu, pretože si každé ráno, každý okamih volili plné spoločenstvo s Bohom. Až potom, ako spoznali dobro a zlo, ako sa naučili medzi nimi rozlišovať, hriech zavládol na zemi. Dovtedy tomu tak nebolo.

Často sa nazdávame, že poznanie dobra a zla, prirodzený zákon a zákon zjavený, Desatoro a nakoniec i zákony ľudské sú tu na to, aby sme vedeli, ako máme žiť, aby sme vedeli, čím sa máme riadiť. Vnímame ich ako podmienku k znovuobnovenia poriadku, raja, spoločenstva s Bohom. Biblia nám už ale od svojich prvých strán hovorí niečo iné. Na púšti Boh neskôr ešte pritvrdzuje „A do toho ešte prišiel zákon, aby sa rozmnožilo previnenie, hriech“ (Rim 5,20). O pár tisíc rokov neskôr Ježiš privádza zákon do absolútne nesplniteľných rozmerov.

Prvotný hriech bola slobodná voľba človeka, ktorému nestačilo spoločenstvo s Bohom, bezstarostný život s ním a jeho dary. Tento hriech sa rozmnožil poznaním dobra a zla a nakoniec i jasným zjavením Božieho zákona na hore Sinaj. Zákon v akejkoľvek forme tu nikdy nebol preto, aby sme sa životom podľa neho páčili Bohu, aby sme sa k nemu vrátili. Nebol tu ako podmienka Božej lásky. Od začiatku i teraz má stále len jeden cieľ a to, priviesť nás k poznaniu vlastnej úbohosti a nekonečnej potreby. Zákon ako podmienka nás odsudzuje na smrť. Zákon ako zrkadlo nášmu hriechu nás privádza ku konečnému spoločenstvu s Ním. S Mesiášom. S Bohom.

Boh od počiatku od nás chce, aby sme sa živili z Neho, aby sme jedli dennodenne zo stromu života. „Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji“ (Zjv 2,7), hovorí Ján. Adam a Eva jedli z predobrazu skutočného stromu života. My máme dnes možnosť jesť pravé ovocie, ktoré prináša šťastie, nesmrteľnosť, priateľstvo ba dokonca Božie synovstvo. Kristus sám, Ježiš, je stromom života, ktorý bol zasadený už v Edene, pred 2000 rokmi zomrel na drevenom kríži a o tri dni vstal, aby ako prvý z nás žil večne.

A tak akoby i my dnes stojíme pred voľbou. Chceme ďalej spoznávať dobro a zlo, poznávať zákony a nechať sa nimi viesť k Bohu? Alebo chceme na toto poznanie „zabudnúť“ a jesť iba zo stromu života, každodenne sa obracať ku Kristovi pre život, lásku a nechať sa Jeho Duchom bez odporovania viesť?

Pavol na to odpovedá: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20). Toto nie je konečná méta nášho Kresťanského života. To je jej začiatok.

Nám stačí tomu iba uveriť.